Choď na obsah Choď na menu

70.rokov od násilnej deportácie

 

01.03.2015 – 70.rokov od deportácií 42 ľudí na ruský Ural
 
„Ujať sa slova na tomto mieste hrôzy a nahromadenia zločinov proti Bohu a proti človeku, ktoré nemá v dejinách obdoby, je takmer nemožné – a je obzvlášť ťažké a tiesnivé pre kresťana, pre pápeža, ktorý pochádza z Nemecka. Na mieste ako je toto sa ťažko nachádzajú slová a v podstate možno zostať len v nemom tichu – v tichu, ktoré je vnútorným výkrikom k Bohu. Pane, prečo si mlčal? Ako si všetko toto mohol dopustiť?
A zotrvávajúc v tomto tichu sa v našom vnútri hlboko skláňame pred nespočetným zástupom tých, ktorí tu trpeli a boli poslaní na smrť.
No toto ticho sa neskôr stáva hlasitou prosbou o odpustenie a zmierenie, stáva sa výkrikom k živému Bohu, aby už nikdy viac nedopustil niečo podobné.“
(Pápež Benedikt XVI, 28.05.2006 - Návšteva koncentračného tábora Osvienčim-Brezinka)
V duchu týchto slov pápeža môžeme v tichu premýšľať nad udalosťami spred 70.rokov, kedy 37 mužov a 5 žien bolo zhromaždených najprv do miestnej školy a po dvoch dňoch – 28.02.1945 - odvedených z dediny cez Poľsko na Ural. Kým, možno, v okolí sa prežívalo nadšenie a oslava z oslobodenia slávnou Červenou armádou, v našich krajoch to bolo medzi 21 – 25. januárom 1945, ani mesiac po oslobodení, hneď vo februári, už boli ľudia deportovaní NKVD do táborov a lágrov na Ural. Na sv. omši, okrem miestneho kňaza, boli prítomní aj prof. Tadeusz Zasępa, PhD. , ktorý sa prihovoril veriacim v homílii a vsdp. Vincent Dorník, správca farnosti Chmeľnica v rokoch 1978 – 1986. 
Dnešná sv. omša vo farskom kostole sv. Ondreja bola „k Bohu, hlasným, vnútorným výkrikom“ odprosenia  a odpustenia, nakoľko nevieme, v ktorom srdci a na ktorej strane, v ktorom čase, doma či v cudzine, u živých, či dnes už zomrelých, počas sedemdesiat rokov mohla zostať neprávosť a zloba.
No dnešná sv. omša bola aj „k Bohu, hlasným vnútorným výkrikom“ vďaky a uznania za prekonané utrpenie, za sprevádzanie a návrat, i za prežité ľudské životy.
Po sv. omši bola na cintoríne modlitba Korunky k Božiemu milosrdenstvu a spolu sme zapálili 42 sviec za živých aj mŕtvych. Zo sviec, dnes žijúci príbuzní zvlášť deti, zaniesli sviecu na hrob, každý svojmu príbuznému.
Dnes medzi nami stoja poslední traja účastníci tohto deportu na Ural. Žijú! Žijú vo vysokom veku, vo vernosti a oddanosti Bohu i Cirkvi, kým systém, ktorý sa tak „hrdo“ vyvyšoval už dávno leží. Tých pár kvetov zviazaných do kytice, ktorú sme im každému odovzdali, nech je symbolom odpustenia, uznania za ich utrpenie a priania ďalších požehnaných rokov.
Nech Dobrý Boh, napĺňa živých svojím požehnaním a zomrelým dá večnú slávu.