Rímskokatolícka cirkev, farnosť Chmeľnica

Cirkev má päť nových svätých!

Pápež: "Byť ako láskavé svetlá medzi temnotami sveta"

Pápež František pri slávnostnej svätej omši na Vatikánskom námestí v nedeľu 13. októbra kanonizoval päť svedkov viery: kardinála J. H. Newmana z Veľkej Británie a štyri ženy: tri rehoľné sestry z Talianska, Indie, Brazílie a laičku zo Švajčiarska. V homílii zdôraznil tri etapy na ceste viery: vzývanie Božieho mena, kráčanie a ďakovanie. Pri modlitbe Anjel Pána Svätý Otec apeloval za pokoj v Sýrii a Ekvádore.

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Tvoja viera ťa uzdravila“ (Lk 17,19). Toto je záver dnešného evanjelia, ktoré nám ukazuje cestu viery. Na tejto ceste viery vidíme tri úseky, vyznačené uzdravenými malomocnými, ktorí vzývajú, kráčajú a ďakujú.

Predovšetkým vzývať. Malomocní sa nachádzali v hroznom stave, nielen kvôli chorobe, rozšírenej ešte i dnes, proti ktorej sa musí bojovať so všetkým úsilím, ale aj kvôli sociálnemu vylúčeniu. V čase Ježiša boli považovaní za nečistých a ako takí museli byť izolovaní a žiťv ústraní (porov. Lv 13, 46). V skutočnosti vidíme, že keď idú k Ježišovi, „zastavia sa zďaleka“ (porov. Lk 17, 12). A hoci ich stav ich necháva bokom, volajú na Ježiša, ako hovorí evanjelium, „hlasne kričali“ (v 13). Nenechajú sa ochromiť vylúčením o strany ľudí a vzývajú Boha, ktorý nikoho nevylučuje. Takto sa skracujú vzdialenosti, takto človek vstáva z osamelosti: neuzatvára sa do seba vo vlastnom žiali, nemyslí na mienku iných, ale vzýva Pána, pretože Pán počuje volanie toho, kto je osamelý.

Ako malomocní, tak aj my všetci, potrebujeme uzdravenie. Potrebujeme byť uzdravení z nedôvery v nás samých, v život, v budúcnosť, z mnohých obáv, zlozvykov, ktorých sme otrokmi, z toľkých uzatváraní sa, závislostí a naviazaností - na hry, peniaze, televíziu, mobil, na mienku iných. Pán  oslobodzuje a uzdravuje srdce, ak ho prosíme a ak mu vravíme: „Pane, verím, že ma môžeš uzdraviť: uzdrav ma z mojich uzatváraní sa, osloboď ma od zla a strachu, Ježišu“. Malomocní sú v tomto evanjeliu prví, ktorí vzývajú Ježišovo meno. Potom aj slepec a lotor na kríži. Ľudia v núdzi vzývajú meno Ježiš, čo znamená Boh zachraňuje. Volajú Boha po mene, priamo, spontánne. Volať po mene je znakom dôvery a Pánovi sa to páči. Viera rastie v dôvernom vzývaní, nesúc k Ježišovi to, akí sme, s otvoreným srdcom, bez ukrývania našich bied. S dôverou každý deň vzývajme meno Ježiš - Boh zachraňuje. Opakujme to, je to modlitba. Vysloviť meno „Ježiš“ je modlitbou. Modlitba je bránou viery, modlitba je liekom srdca.

Druhým slovom je kráčanie. Je to druhý úsek. V dnešnom krátkom evanjeliu sa objavuje desať pohybových slovies. No udivuje predovšetkým fakt, že malomocní sa neuzdravujú vo chvíli, keď stoja pred Ježišom, ale potom, keď kráčajú: „A ako šli, boli očistení“, hovorí Evanjelium (v.14). Uzdravujú sa na ceste do Jeruzalema, teda vo chvíli, keď zdolávajú cestu nahor. Práve kráčajúc životom sa očisťujeme. Na ceste, ktorou sa stúpa, pretože vedie do výšav. Viera vyžaduje cestu, vykročenie. Robí zázraky, ak vychádzame z našich pohodlných istôt, ak zanechávame naše bezpečné prístavy a pohodlné hniezda. Viera sa množí dávaním a rastie riskovaním. Viera napreduje, keď ideme vpred vybavení dôverou v Boha. Viera si razí cestu pokornými a konkrétnymi krokmi, tak ako pokorné a konkrétne bolo kráčanie malomocných a kúpanie sa Námana v rieke Jordán, v prvom čítaní (porov. 2 Kr 5, 14-17). A tak je to aj s nami: napredujeme vo viere s pokornou a konkrétnou láskou, každodennou trpezlivosťou, vzývajúc Ježiša a kráčajúc vpred.

Je ešte iný zaujímavý aspekt na ceste malomocných: pohybujú sa spolu. „Išli“ a „boli očistení“, hovorí evanjelium (v.14), vždy v množnom čísle. Viera je aj spoločným kráčaním, nikdy nie osamote. A keď boli uzdravení, deväť z nich ide svojou cestou a len jeden sa vracia poďakovať. Ježiš tu vyjadruje celú svoju horkosť: „A tí deviati sú kde?“ (v.17). Zdá sa akoby od jediného, čo sa vrátil, účtoval aj za ďalších deviatich. Je to tak, je úlohou nás, čo tu „slávime Eucharistiu“, teda vzdávame vďaky – je našou úlohou starať sa o tých, ktorí prestali kráčať, ktorí zablúdili. Sme strážcami našich vzdialených bratov. Sme ich orodovníkmi, sme za nich zodpovední, čiže povolaní odpovedať za nich, niesť ich v srdci. Chceš rásť vo viere? Ty, ktorý si dnes tu, chceš rásť vo viere? Staraj sa o jedného vzdialeného brata, jednu vzdialenú sestru.

Vzývať, kráčať a ďakovať: to je posledný úsek. Iba tomu, kto poďakuje, Ježiš hovorí: „Tvoja viera ťa uzdravila“ (v.19). Nie je iba zdravý, ale aj zachránený. To nám hovorí, že konečným bodom nie je zdravie, nie je cítiť sa dobre, ale stretnutie s Ježišom. Spása nie je vypiť pohár vody, aby si bol vo forme, lež ísť k prameňu, ktorým je Ježiš. Len on oslobodzuje od zla a uzdravuje srdce. Len stretnutie s ním zachraňuje a robí život plným a krásnym. Keď sa stretáme s Ježišom, rodí sa spontánne „ďakujem“, pretože objavíme to najdôležitejšie v živote: nie dostať milosť či vyriešiť problém, lež objať Pána života. A toto je tá najdôležitejšia vec v našom živote: objať Pána života.

Je pekné vidieť, že ten uzdravený muž, ktorý bol samaritán, vyjadruje radosť z celej svojej sily. Chváli Boha veľkým hlasom, padá na zem, ďakuje (porov. v.15-16). Vrcholom cesty viery je žiť, vzdávajúc vďaku. Môžeme sa pýtať: my, čo máme vieru, prežívame dni ako ťarchu, ktorú znášame alebo ako chválu, ktorú obetujeme? Sústreďujeme sa sami na seba, čakajúc na ďalšiu milosť alebo nachádzame našu radosť vo vzdávaní vďaky? Keď ďakujeme, Otec je dojatý a vylieva na nás Ducha Svätého. Poďakovanie nie je otázkou zdvorilosti, etikety, je to otázka viery. Srdce, ktoré ďakuje, zostáva mladé. Povedať: „Ďakujem, Pane“, pri zobudení, počas dňa, a pred spaním, je protiliekom na starnutie srdca, lebo srdce starne a zvyká si na zlo. Tak aj v rodine, medzi manželmi: nezabudnite poďakovať. Ďakujem je to najjednoduchšie a najprospešnejšie slovo.

Vzývať, kráčať, ďakovať. Dnes ďakujeme Pánovi za nových svätých, ktorí kráčali vo viere a ktorých teraz vzývame ako orodovníkov. Tri z nich sú rehoľníčky a ukazujú nám, že rehoľný život je cestou lásky na existenčných perifériách sveta. Svätá Marguerite Baysová zas bola krajčírkou a ukazuje nám, aká mocná je jednoduchá modlitba, trpezlivé znášanie, tiché darovanie sa. Cez tieto veci v nej Pán oživil žiaru Veľkej noci, v jej pokore. Je to každodenná svätosť, o ktorej hovorí svätý kardinál Newman, keď povedal: „kresťan vlastní hlboký, tichý, skrytý pokoj, ktorý svet nevidí. [...] Kresťan je radostný, pokojný, dobrý, láskavý, zdvorilý, úprimný, skromný; bez predstierania. [...] jeho správanie je ďaleko od chvastúnstva a strojenosti, že na prvý pohľad ho možno ľahko považovať za obyčajného človeka“ (Parochial and Plain Sermons, V,5). Prosme, aby sme boli ako „láskavé svetlá“ medzi temnotami sveta. Ježišu, „zostaň s nami a my začneme žiariť ako Ty, žiariť tak, že budeme svetlom pre iných“ (Rozjímania o kresťanskej doktríne VII, 3). Amen.