Choď na obsah Choď na menu
 


Pochválený buď Ježiš Kristus!

 

Katechéza pápeža Františka:
 
"Modlitba ako zdroj milosrdenstva"
 

afp5327964_articolo.jpg

«Rozpovedal im podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: „Obráň ma pred mojím protivníkom.“ Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: „Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.“» (Lk 18,1-5)



Drahí bratia a sestry, dobrý deň!



Evanjeliové podobenstvo, ktoré sme si práve vypočuli (porov. Lk 18,1-8) obsahuje dôležité učenie: „Nevyhnutnosť stále sa modliť a nikdy neochabovať“ (porov. v. 1). Takže nejde o to, aby sme sa modlili len niekedy, keď sa na to cítime. Nie, Ježiš hovorí, že sa treba «modliť stále a neochabovať». A uvádza príklad vdovy a sudcu.

Sudca je mocnou osobnosťou, je povolaný vydávať rozsudky na základe Mojžišovho Zákona. Preto biblická tradícia odporúčala, aby sudcovia boli bohabojnými, dôveryhodnými, nestrannými a neúplatnými osobami (porov. Ex 18,21). Dobre nám padne vypočuť si to aj dnes, pravda? Naopak tento sudca „sa nebál Boha a na nikoho nebral ohľady“ (porov. v. 2). Bol to ničomný sudca, bez škrupúľ, ktorý nepamätal na Zákon, ale robil si, čo chcel, na základe svojho prospechu.

Obracia sa na neho istá vdova, aby jej bola vykonaná spravodlivosť. Vdovy, spoločne so sirotami a cudzincami, patrili k spoločensky najslabším kategóriám. Práva, ktoré im zaisťoval Zákon mohli byť ľahko pošliapané, keďže ako osoby osamelé a bez ochrany si len ťažko mohli svoje práva presadiť.  Chudobnú vdovu, osamelú, ktorú nikto nebráni, mohli ignorovať, nezjednať voči nej spravodlivosť. A takisto aj voči sirote, cudzincovi či migrantovi, to isté! Toto bolo v tom čase veľmi tvrdo zaužívané!

Tvárou v tvár ľahostajnosti sudcu sa vdova uchýli k svojej jedinej zbrani: vytrvalo pokračovať v unúvaní sudcu, predkladajúc mu svoju prosbu o vykonanie spravodlivosti. A práve prostredníctvom tejto vytrvalosti dosiahne svoj cieľ. Sudca jej v istom momente vyhovie – nie preto, že by bol pohnutý milosrdenstvom, ani preto, že by mu to ukladalo svedomie; jednoducho uznáva: «obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári» (v. 5).

Z tohto podobenstva Ježiš vyvodzuje dvojnásobný uzáver: ak sa vdove podarilo oblomiť nečestného sudcu prostredníctvom jej nástojčivých prosieb, o koľko viac Boh, ktorý je dobrým a spravodlivým Otcom, „obráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou“, a okrem toho „nenechá ich dlho čakať“, ale bude konať „zaraz“ (porov. v. 7-8).

Preto Ježiš vyzýva modliť sa „bez ustania“. Všetci zakúšame chvíle únavy a skleslosti, predovšetkým, keď sa naša modlitba zdá byť neúčinnou. Avšak Ježiš nás uisťuje: na rozdiel od nečestného sluhu, Boh pohotovo vypočuje svoje deti, aj keď to neznamená, že tak koná v tom čase a takými spôsobmi, ktoré by sme chceli my. Modlitba nie je čarovnou paličkou! Nie je žiadnym čarovným prútikom! Pomáha zachovať vieru v Boha – a odovzdať sa mu aj vtedy, keď nechápeme jeho vôľu.

V tomto je nám Ježiš – ktorý sa mnoho modlil – sám príkladom. List Hebrejom pripomína, že «v dňoch svojho pozemského života Ježiš so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť» (porov. 5,7). Na prvý pohľad sa toto tvrdenie zdá byť nezodpovedajúce pravde, lebo Ježiš umrel na kríži. No napriek tomu sa List Hebrejom nemýli: Boh skutočne zachránil Ježiša od smrti dajúc mu nad ňou úplné víťazstvo, avšak cesta k jeho dosiahnutiu viedla cez samotnú smrť! Odvolávka na prosbu, ktorú Boh vypočul, odkazuje na Ježišovu modlitbu v Getsemanskej záhrade. Zachvátený naliehajúcou úzkosťou Ježiš prosí Otca, aby ho oslobodil od horkého kalichu utrpenia, avšak jeho modlitba je plná dôvery v Otca a  odovzdáva sa bezvýhradne jeho vôli: «No nie ako ja chcem, ale ako ty» (Mt 26,39), hovorí Ježiš.

Predmet modlitby prechádza na druhé miesto; to, na čom predovšetkým záleží, je vzťah s Otcom. To je to, čo robí modlitba: premieňa túžbu a formuje ju podľa vôle Boha, akoukoľvek by bola, lebo ten, kto sa modlí, túži predovšetkým po zjednotení sa s Bohom, ktorý je milosrdnou Láskou.

Podobenstvo sa končí otázkou: «Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?» (v. 8). A táto otázka varuje nás všetkých: nesmieme upustiť od modlitby, ani keď sa jej nedostáva odpovede. Je to modlitba, ktorá zachováva vieru, bez nej viera kolíše!

Vyprosujme si od Pána tú vieru, ktorá sa prejavuje v neúnavnej, vytrvalej modlitbe, akou bola modlitba vdovy z podobenstva, vieru živenú túžbou po jeho príchode. A v modlitbe zakúšajme spolucítenie Boha, ktorý ako Otec vychádza v ústrety svojim deťom plný milosrdnej lásky.


2.ročník festivalu - Šuňava za jazerom 2016, Letný tábor pre mladých, viac info v záložke Aktuality

bannersrm3.jpg

Modlitba pápeža Františka pre Svätý rok milosrdenstva.pdf